EU Legal News #1

22.10.2024 | Autor: Hronček & Partners, s. r. o.
10

Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie majú priamy a často rozhodujúci vplyv na každodennú prax slovenských súdov. V Hronček & Partners aktívne sledujeme európsku legislatívu a európsku súdnu prax. V novom newsletteri Vám budeme pravidelne prinášať prehľad judikatúry Súdneho dvora EÚ.

1. Téma: Správne pokuty za porušenie ochrany osobných údajov

Dňa 26. septembra 2024 vydal Súdny dvor EÚ (prvá komora) rozsudok v prípade (C-768/21), ktorý sa týkal právomocí dozorného orgánu pri ukladaní správnych pokút za porušenie ochrany osobných údajov podľa nariadenia GDPR (Nariadenie (EÚ) 2016/679). Rozsudok riešil, či je uloženie pokuty povinné v každom prípade porušenia údajov.

 

Pozadie prípadu:

Strana podala žalobu po tom, čo sa zistilo porušenie ich osobných údajov, a očakávali, že dozorný orgán prijme nápravné opatrenia, vrátane uloženia pokuty prevádzkovateľovi. Dozorný orgán sa však rozhodol, že pokuta nie je nevyhnutná. Súdny dvor EÚ bol požiadaný, aby rozhodol, či GDPR vyžaduje uloženie pokuty vždy, keď dôjde k porušeniu údajov, alebo či orgány môžu uplatniť voľnú úvahu.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že dozorný orgán nie je povinný vždy uložiť pokutu pri porušení osobných údajov. Orgán má voľnú úvahu rozhodnúť, či je uloženie pokuty vhodné, potrebné a primerané na nápravu porušenia a zabezpečenie dodržiavania GDPR. Pokiaľ dozorný orgán dospeje k záveru, že iné opatrenia, ako napríklad varovanie alebo napomenutie, sú dostatočné na nápravu porušenia, môže sa rozhodnúť neuložiť pokutu. Rozhodnutie zdôrazňuje, že zásah musí byť primeraný v závislosti od závažnosti porušenia a jeho dopadu. Správne pokuty by mali byť použité iba v prípadoch, keď sú nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania GDPR.


Praktické dopady:

Tento rozsudok posilňuje flexibilitu dozorných orgánov pri uplatňovaní opatrení v prípade porušenia ochrany údajov, čím sa zabezpečuje primeranosť zásahov.

2. Téma: Ochrana spotrebiteľa a pravidlá uvádzania cien výrobkov

Dňa 26. septembra 2024 Súdny dvor EÚ (ôsma komora) vydal rozsudok v prípade (C-330/23), ktorý sa zaoberá ochranou spotrebiteľa v súvislosti s označovaním cien výrobkov a pravidlami týkajúcimi sa zníženia cien.

 

Pozadie prípadu:

V predloženom prípade sa strana obrátila na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa dodržiavania pravidiel o znižovaní cien. Protistrana oznámila zníženie ceny niektorých výrobkov, pričom spotrebitelia mohli byť uvedení do omylu ohľadom skutočnej výhodnosti tohto zníženia. V súlade so smernicou 98/6/ES, ktorá sa zaoberá ochranou spotrebiteľa pri uvádzaní cien, je dôležité, aby obchodníci jasne a presne informovali o cenách výrobkov, najmä pokiaľ ide o predchádzajúce ceny a zníženia.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že článok 6a ods. 1 a 2 smernice 98/6/ES vyžaduje, aby zníženie ceny výrobku oznámené obchodníkom, či už vo forme percentuálneho zníženia alebo ako reklamný údaj zdôrazňujúci výhodnosť, bolo určované na základe „predchádzajúcej ceny“. Tento prístup zabezpečuje, že spotrebitelia dostávajú presné informácie o cenových zmenách. Obchodníci sú povinní presne uvádzať predchádzajúce ceny, aby sa zabezpečila transparentnosť vo vzťahu k spotrebiteľom. Nezabezpečenie týchto informácií môže viesť k právnym následkom a poškodeniu dôvery spotrebiteľov.


Praktické dopady:

Rozsudok posilňuje ochranu spotrebiteľov pred zavádzajúcimi informáciami o cenách a zabezpečuje, aby mali sprístupnené jasné a pravdivé informácie o cenových ponukách, čo je zásadné pre spravodlivé obchodné praktiky.

3. Téma: Náhrada škody za stratu príležitosti vo verejnom obstarávaní

Dňa 6. júna 2024 Súdny dvor EÚ (piata komora) vydal rozsudok (C-547/22), ktorý sa týka náhrady škody za stratu príležitosti v rámci verejného obstarávania. Tento prípad riešil otázku, či uchádzač, ktorý bol nezákonne vylúčený z verejného obstarávania, má právo na náhradu škody za stratu príležitosti získať zákazku.

 

Pozadie prípadu:

Spoločnosť podala žalobu po tom, čo bola nezákonne vylúčená z verejného obstarávania. Podľa slovenského práva neexistovala možnosť náhrady škody spôsobenej stratou príležitostizískať zákazku. Spoločnosť tvrdila, že vylúčením stratili možnosť uchádzať sa o predmetnú zákazku, čo malo negatívny dopad na ich podnikanie. Okresný súd Bratislava II predložil otázku na Súdny dvor EÚ, aby zistil, či smernica 89/665/EHS umožňuje priznať náhradu škody za stratu príležitosti v prípade nezákonného vylúčenia.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že článok 2 ods. 1 písm. c) smernice 89/665/EHS, ktorý sa zaoberá postupmi preskúmavania v rámci verejného obstarávania, bráni vnútroštátnym predpisom, ktoré vylučujú možnosť, aby uchádzač získal náhradu škody za stratu príležitosti, ak bol nezákonne vylúčený z verejného obstarávania. Súdny dvor potvrdil, že uchádzači, ktorí boli nezákonne vylúčení, majú nárok na náhradu škody za stratu príležitosti získať verejnú zákazku. Toto rozhodnutie vytvára precedens, ktorý umožňuje spoločnostiam získať kompenzáciu za ekonomickú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím verejných obstarávateľov. Rozsudok vyžaduje, aby vnútroštátne právne predpisy umožňovali uchádzačom o verejné zákazky požiadať o náhradu škody, ak boli nezákonne vylúčení. Smernica 89/665/EHS bola prijatá s cieľom zabezpečiť, že verejné obstarávanie prebieha spravodlivo, a toto rozhodnutie posilňuje ochranu práv uchádzačov.


Praktické dopady:

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zdôrazňuje, že náhrada škody za stratu príležitosti musí byť dostupná pre uchádzačov, ktorí boli nezákonne vylúčení z verejných obstarávaní. Toto rozhodnutie má zásadný vplyv na procesy verejného obstarávania a na práva uchádzačov, ktorí sa cítia poškodení nesprávnymi rozhodnutiami verejných obstarávateľov.

4. Téma: Náhrada škody pri úmyselne nepravdivom vyhlásení pri poistení motorových vozidiel

Dňa 19. septembra 2024 Súdny dvor EÚ (prvá komora) vydal rozsudok k prípadu (C-236/23), ktorý  sa zameriava na problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v súvislosti s úmyselne nepravdivými vyhláseniami v poistných zmluvách.

 

Pozadie prípadu:

V prípade, išlo o situáciu, kde poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bolo uzavreté na základe nepravdivého vyhlásenia týkajúceho sa zvyčajného vodiča. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy sa dá voči vodičovi, ktorý bol poškodený v dopravnej nehode a zároveň bol poistníkom, uplatniť neplatnosť poistnej zmluvy, ak bol pri jej uzatváraní uvedený úmyselne nepravdivý údaj. Tento právny rámec viedol k otázkam o platnosti poistnej zmluvy a zodpovednosti poisťovne za plnenie voči poškodenému.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že článok 3 prvého odseku a článok 13 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa majú vykladať tak, že vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje uplatniť neplatnosť poistnej zmluvy voči vodičovi, ktorý je zároveň poistníkom, sa bráni len v prípade, ak sa konštatuje zneužitie práva. Ak by sa umožnilo poisťovateľovi žiadať vrátenie sumy vyplatenej poškodenému na základe neplatnej poistnej zmluvy, mohlo by to neprimerane obmedziť právo poškodeného na náhradu škody, čo by bolo v rozpore so zámerom smernice. Súd zdôraznil, že neplatnosť poistnej zmluvy a požiadavka na vrátenie plnenia by mohli oslabovať účinnosť noriem EÚ v oblasti povinného poistenia.


Praktické dopady: 

Rozhodnutie potvrdzuje ochranu práv poškodených osôb a zdôrazňuje, že zneužitie práva nesmie mať za následok neprimerané obmedzenie ich prístupnosti k náhrade škody. Poisťovatelia musia byť oboznámení s obmedzeniami pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich z nepravdivých vyhlásení pri uzatváraní poistných zmlúv.

5. Téma: Slovenská republika a nedodržiavanie 60-dňovej lehoty splatnosti – boj proti oneskoreným platbám
  

V rozsudku z 19. septembra 2024 Súdny dvor EÚ (ôsma komora) rozhodol, že Slovenská republika nesplnila svoje povinnosti podľa smernice 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Konkrétne nebola schopná zabezpečiť, aby verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť dodržiavali 60-dňovú lehotu splatnosti.

 

Pozadie prípadu:

Smernica 2011/7/EÚ bola prijatá s cieľom zlepšiť platobnú disciplínu v obchodných transakciách, predovšetkým medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci. Článok 4 ods. 4 písm. b) stanovuje maximálnu lehotu splatnosti pre verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť na 60 kalendárnych dní. Slovenská republika umožnila verejným subjektom prekročiť túto lehotu, čím vznikli problémy s oneskorenými platbami, ktoré viedli ku konaniu pred Súdnym dvorom EÚ.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že Slovenská republika nezabezpečila dodržiavanie 60-dňovej lehoty splatnosti verejnoprávnymi subjektmi poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, čím porušila smernicu 2011/7/EÚ. Členské štáty majú povinnosť nielen implementovať legislatívu, ale aj zabezpečiť, aby verejnoprávne subjekty dodržiavali stanovené lehoty splatnosti. Slovensko v tomto prípade nedokázalo efektívne implementovať mechanizmy, ktoré by zabezpečili dodržiavanie tejto povinnosti. Slovenská republika je povinná nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s týmto súdnym procesom.


Praktický dopad:

Rozhodnutie zdôrazňuje význam dodržiavania platobných lehôt v obchodných transakciách, najmä medzi podnikmi a verejnými subjektmi. Verejnoprávne subjekty, najmä v oblasti zdravotnej starostlivosti, musia zabezpečiť, aby platby boli realizované v rámci 60 dní. Nedodržiavanie týchto pravidiel môže viesť nielen k právnym sporom, ale aj k finančným dôsledkom pre členské štáty.

6. Téma: Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Rozhodnutie o hromadných žalobách na banky  

Dňa 4. júla 2024 Súdny dvor EÚ (štvrtá komora) vydal rozsudok v prípade (C-450/22), ktorý sa zaoberal otázkou, či vnútroštátne súdy môžu preskúmať transparentnosť zmluvných podmienok v rámci hromadných žalôb proti mnohým predajcom alebo dodávateľom, ktoré obsahujú nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

 

Pozadie prípadu: 

Prípad vznikol z hromadnej žaloby, ktorú podala španielska spotrebiteľská asociácia proti niekoľkým bankám. Žaloba sa týkala podmienok hypotekárnych zmlúv, ktoré stanovovali tzv. minimálnu úroveň úrokových sadzieb. Tieto podmienky boli považované za nekalé a netransparentné, čo viedlo k tomu, že spotrebitelia neboli schopní využiť výhody znížených úrokových sadzieb. Spor sa týkal otázky, či môžu vnútroštátne súdy preskúmať transparentnosť týchto podmienok na základe vnímania priemerného spotrebiteľa v hromadných žalobách zahŕňajúcich veľký počet zmlúv a spotrebiteľov.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 3 smernice 93/13/EHS umožňujú vnútroštátnemu súdu preskúmať transparentnosť zmluvnej podmienky v rámci hromadnej žaloby, ak ide o veľký počet zmlúv s podobnými podmienkami. To znamená, že v prípade, ak sa v zmluvách nachádzajú rovnaké alebo podobné podmienky, vnútroštátny súd môže riešiť tieto prípady kolektívne, a nie individuálne. Súd ďalej rozhodol, že pri preskúmaní transparentnosti podmienok má súd zohľadniť vnímanie priemerného spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný. Ak sa zmení všeobecné vnímanie spotrebiteľov v priebehu času v dôsledku objektívnych udalostí, súdy môžu pri posudzovaní podmienok zohľadniť tento vývoj, avšak relevantné je vnímanie v čase uzavretia zmluvy. Súdny dvor tiež konštatoval, že ak sa podmienky používali počas veľmi dlhého obdobia, ich preskúmanie môže byť ešte naliehavejšie, pretože mohli mať významný a dlhodobý dopad na veľký počet spotrebiteľov.


Praktický dopad:

Rozsudok Súdneho dvora EÚ v tomto prípade poskytuje jasné usmernenie pre vnútroštátne súdy pri posudzovaní transparentnosti zmluvných podmienok v hromadných žalobách. Spotrebitelia, ktorí boli ovplyvnení nekalými zmluvnými podmienkami, majú možnosť získať kolektívnu právnu ochranu.

7. Téma: Náhrada nemajetkovej ujmy za porušenie GDPR

Dňa 20. júna 2024 vydal Súdny dvor EÚ rozsudok v prípade (C-182/22 a C-189/22), ktorý riešil náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením ochrany osobných údajov podľa GDPR, konkrétne pri krádeži osobných údajov uložených v obchodnej aplikácii.

 

Pozadie prípadu: 

Spoločnosť podala žalobu po tom, čo ich osobné údaje uložené v obchodnej aplikácii boli ukradnuté. Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor EÚ o výklad článku 82 nariadenia GDPR, aby určil, či krádež osobných údajov predstavuje dostatočný dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalšou otázkou bolo, či musí byť táto náhrada minimálna alebo môže byť symbolická, ak ujma nebola závažná.

 

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že náhrada škody podľa článku 82 ods. 1 GDPR má výlučne kompenzačnú funkciu, čo znamená, že cieľom je poskytnúť plnú náhradu za utrpenú ujmu. Sankčná povaha náhrady nie je v tomto prípade relevantná. Podľa rozhodnutia súdu nie je potrebné, aby sa pri priznávaní náhrady zohľadňovala závažnosť alebo úmyselné porušenie nariadenia GDPR. Ujma môže byť kompenzovaná aj v prípadoch menej závažných porušení. Súdny dvor tiež rozhodol, že nemajetková ujma spôsobená porušením ochrany osobných údajov nie je menej významná ako ujma na zdraví, čo znamená, že by sa nemala bagatelizovať. V prípade menej závažnej ujmy môže vnútroštátny súd rozhodnúť o minimálnej náhrade škody, ak táto náhrada plne kompenzuje dotknutú osobu za utrpenú ujmu. Súdny dvor rozhodol, že náhrada nemajetkovej ujmy za krádež osobných údajov nie je obmedzená len na prípady, keď krádež údajov vedie ku krádeži totožnosti alebo podvodu. Nárok na náhradu škody vzniká už v prípade samotného zneužitia osobných údajov, aj keď totožnosť osoby nebola priamo zneužitá.

 

Praktické dopady:

Tento rozsudok zdôrazňuje práva fyzických osôb na náhradu nemajetkovej ujmy v prípadoch porušenia ochrany osobných údajov, čím posilňuje ochranu spotrebiteľov v digitálnom svete. 

 

V prípade potreby nás neváhajte kontaktovať. Sme tu pre Vás a radi Vám pomôžeme.


Hronček & Partners, s. r. o.

Hronček & Partners, s. r. o.

"Kvalitný obsah netvoria copywriteri, ale odborníci."